Môj synček začal tento rok samostatne chodiť do škôlky. Minulý rok chodil iba tak občas aj so svojou staršou sestričkou, ktorá je teraz prváčka. A ja sa ho každý deň pri prezúvaní pýtam, či mu niekto neublížil. A hneď začiatkom roka mi aj povedal, že ho jeden veľký chlapec bije.

Nie je to samozrejme bitka “do modra”, to by si každý všimol, ale občasné udretie sem, udretie tam, šťuchnutie, vždy keď sa pani učiteľka nedíva. Prvý raz to bolo pri pozeraní rozprávky, tak som poprosila, aby ho odsadili a pani učiteľka to nevzala vážne. Druhý raz sa mi opäť posťažoval na udretie, tak som si zas nechala ukázať chlapca, ktorý je dvakrát tak veľký ako môj syn, a ktorý to samozrejme zatajil. Pomali to pani učiteľka začala brať vážnejšie. Žiaľ, v prvom polroku sa to stávalo častejšie, vždy keď sa pani učiteľka nedívala. Tak sme sa začali učiť, ako treba udrieť niekoho naspäť, a keďže je protivník o viac ako hlavu väčší, hneď potom utiecť za pani učiteľkou. Nezaškodí aj kričať popritom. Môj synček má takú veľmi veselú a veľmi bezstarostnú povahu, a nechcem z neho urobiť ani bitkára, ale ani otĺkacieho panáčika.

Keď sa deti v škôlke poklbčia o hračku alebo náhodou udrú, je to malá bitka a nehoda. Mnohé z nich sa nevedia podeliť, učia sa správať v kolektíve. Ale ak niekto pravidelne vyhľadáva toho druhého, aby ho udrel, tak sa to volá šikanovanie. Už si to všimli aj ostatné deti a hlásia to, a pomohlo. Ani neviem, či to povedali aj rodičom “veľkého chlapca”, mám pocit, že škôlka má zlozvyk takéto veci ututlávať. Nie je to v poriadku, nikomu tým nepomôžu. Nesmie to tomu dieťaťu prejsť, lebo to bude robiť aj iným. A takisto by ostatné deti nemali vnímať, že niekomu sa odpustí, keď pácha neprávosť. Musia sa naučiť, kde je hranica medzi žalovaním, že niekto ma sotil pri kreslení a urobil som krivú čiaru, a opodstatneným oznámením, že mi niekto pravidelne každý deň ubližuje.

Nie je to žiaľ náš prvý prípad šikanovania. Moja najstaršia dcérka mi začiatkom svojho druhého roku v škôlke pri prezúvaní topánočiek povedala, že jedno veľké dievčatko ju nenechá papať. Kope ju pod stolom a šepká jej, že nesmie jesť.

Vtedy mala práve 5 rokov a problém bol, že ešte len vtedy začínala hovoriť – začala hovoriť veľmi neskoro, keď mala 4.5 roka. A teda dosť ťažko som to lúštila, čo mi vraví s jej obmedzenou slovnou zásobou. A samozrejme nevedela ani meno toho “zlého veľkého dievčatka”, povedala mi ho mladšia dcérka, ktorá vtedy začínala chodiť do škôlky a už super hovorila (od svojho prvého roku – ja mám také dva extrémy doma).

Hneď v tej sekunde som to zahlásila aj učiteľke v škôlke a nebolo to ťažké zistiť, sedeli štyri deti pri stole v jedálni a dve z toho boli moje. Takže “zlé veľké dievčatko” okamžite odsadili, a potom ho celý rok držali dobre ďaleko od mojich detí. Asi aby som ich nerozniesla v zuboch, že si vôbec nič nevšimli.

Moja najstaršia dcérka si to našťastie nepamätá, pýtala som sa. Čo je dobre, avšak ak sa takéto veci nezistia zavčas, môžu naozaj spôsobiť dieťatku nielen dlhodobé utrpenie, ale aj zmenu jeho povahy. Dodnes dúfam, že sa to udialo iba krátko, niekoľkokrát a netrvalo to týždne alebo dokonca mesiace. Najviac ma hneval postoj pani učiteľky, ktorá sa to snažila zľahčiť tým, že “veľké dievčatko” má iba príliš rado malé deti a podobnými “žvástami” a urobiť z nej iba veľkého nemotorného, prehnane priateľského medvedíka. Hoci všetci sme vedeli svoje, pretože kopanie pod stolom a šepkanie “nesmieš jesť” určite nebolo myslené priateľsky. Našťastie “veľké dievčatko” chodí do úplne inej školy. Na naše šťastie, neviem či aj našťastie tých detí tam.

Tak prosím, každý deň si nájdite čas a popýtajte sa svojich detí, hneď pri prezúvaní v škôlke alebo pred ukladaním do postieľky, či im niekto neublížil. Lebo žiaľ tie najzákernejšie veci sú často tie najneviditeľnejšie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>